ZNAMENIE JONÁŠOVO

            Ján Pavol II. Cítime sa neopakovateľne citovo prepojení s touto charizmatickou osobnosťou a mnohí z nás môžu dosvedčiť, ako ovplyvnil aj ich životné príbehy, ich vieru, ich nádeje. Onedlho má byť svätorečený a médiá nám opäť sprítomňujú jeho život medzi nami. I my vám v tomto čísle Prameňa ponúkame zaujímavú úvahu českého kňaza Tomáša Halíka nad veľkosťou tohto Božieho služobníka:

            Bol som tajne vysvätený za kňaza a keď som v najužšom kruhu slúžil svoju primičnú omšu, bolo tesne po prekvapivej voľbe pápeža z Východu. Nové meno, nová tvár, nový duch a energická výzva „Nebojte sa!“ Jeho posolstvo mi znelo veľmi osobne – pre mňa, novokňaza, ktorý mal v komunistickej krajine začať svoje kňazské poslanie „v ilegalite“, snažiť sa nemyslieť na riziká a úskalia svojej novej životnej etapy s neznámym, nedohľadným koncom.
            Nezabudnem, ako na mňa zapôsobila fotografia prvého stretnutia predstaviteľov svetových náboženstiev v Assisi, ktorá sa mi dostala do rúk v prepašovanom časopise. Pápež držiaci sa za ruky s dalajlámom, islamským mufti a vrchným rabínom. Pamätám si však tiež, ako ma vtedy zraňovali kritiky cirkvi, ktoré sa v tých rokoch – po počiatočnom okúzlení svetovej verejnosti – pomaly začali znášať na pápežovu hlavu – pre jednych zachádzal priďaleko, pre iných bol spiatočníkom.
            Veľa modlitieb a síl venoval príprave „na vstup do nového milénia“. Toto symbolické  výročie Kristovho príchodu do dejín vnímal ako príležitosť na čas zmierenia, pokánia a očisty – žiadal od cirkvi i od všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa na túto dejinnú príležitosť dobre pripravili a nepremárnili ju. S ideou roku 2000 spojil snáď najväčší morálny čin svojho pontifikátu – pamätné Mea culpa – verejné vyznanie dejinných vín a zlyhaní cirkvi s prosbou o odpustenie.
            Rok 2000 prišiel a odišiel. Čo sa v ňom stalo? Nebolo pápežovo očakávanie len vytúženým prianím, nesplneným snom? Veď pri pohľade už na prvé roky milénia môžeme sledovať alarmujúci nárast svetového terorizmu, nové vojny či prírodné katastrofy nebývalého rozsahu. Takisto o „novej jari v cirkvi“ nie je veľa počuť a pápežom neustále vyhlasovaná „nová evanjelizácia Európy“ sa postupne zmenila skôr v bezmyšlienkovite opakovanú frázu než v realitu.
            I ja som bol blízko tomu, aby som s príchodom nového tisícročia prepadol úplnej skepse, keď mi zvnútra zazneli slová evanjelia „tomuto pokoleniu nebude dané iné znamenie než znamenie Jonášovo“. Ježiš odvolaním sa na Jonášov príbeh chcel povedať, že ľudia sa nemajú dožadovať mimoriadnych „dôkazov“, ale otvoriť sa Kristovi a jeho posolstvu. Spomeňme si tiež na pozoruhodné vyústenie knihy proroka Jonáša – po kázaní Jonáša, po jeho vášnivo ohlasovaných katastrofách, sa nič nestalo. Ninive ostalo stáť.
            Aj mňa sa novinári na prahu nového milénia pýtali, v čom vidím nádej pre budúcnosť sveta. Odpovedal som veľmi jednoducho: „V tom, že sme ešte tu.“ Veď málokedy v minulosti vystúpilo na dejinnú scénu toľko šialencov a toľko šialených, nenávisťou presiaknutých ideológií ako v posledných rokoch. Nikdy predtým nemalo ľudstvo v rukách toľko prostriedkov k svojmu definitívnemu sebazničeniu. A predsa sme sa nezničili, predsa sme tu.
            Ponúka sa mnoho výkladov – od primitívnych o šťastnej náhode až po komplikované teórie historikov. Ale vari môžeme opovrhnúť starou vierou, uchovávanou v srdci ľudu Starej Zmluvy, že svet stojí na určitom počte skrytých spravodlivých? Či vari nepatril práve ten starý muž na Petrovom stolci – a snáď i nemnoho tých, ktorí nepohrdli jeho výzvou k obráteniu – k onej nevyhnutnej hŕstke spravodlivých, na ktorých stojí existencia a doposiaľ otvorená budúcnosť nášho sveta? „Nič sa nestalo“ – áno, avšak nie je práve tento fakt znamením Jonášovým?

            „Je ten bezmocný, slintajúci starec na vozíčku skutočne reprezentatívnym obrazom vašej cirkvi?“ Túto otázku som dostával neraz. „V istom zmysle áno,“ odpovedal som. „Keď sa pozeráte na vonkajšok, je v ňom dnes skutočne veľa úbohého. Keď sa vám podarí pozrieť hlbšie, je tam obrovská sila.“ Nie, nikdy som sa nehanbil za jeho telesnú chatrnosť – bol som rád, že pápež dáva tomuto rapídne starnúcemu svetu odkaz, že staroba nie je dôvodom k odoslaniu človeka do „odpadu“.
            K jeho službe patrila i oná „posledná kázeň“ – to bezmocné zachrapčanie a zamávanie z okna a potom pokojné dôstojné umieranie pred očami sveta. O tejto poslednej kázni napísal nádherné riadky môj kolega, ktorý na adresu cirkvi veru veľa pekného nikdy nepovedal, ale vtedy priznal, ako nám, katolíkom, tohto pápeža závidel.
            Pápež zomrel. Aj na stránkach internetových novín, kde obvykle aj malá pozitívna zmienka o katolicizme vyvoláva gejzíry zúrivej nenávisti a vulgárnosti, ostalo ticho. Hlásatelia v médiách majú čierne kravaty a vážnym hlasom hovoria o „svätom otcovi“. Viem, je v tom i kus profesionálnej hry a už zajtra alebo pozajtra ich niekto okríkne, že je toho príliš veľa.
            Pápežstvo, ktoré už dávno nemá k dispozícii žiadnu politickú a donucovaciu moc, ba vlastne už nemá žiadnu inú moc než je morálny vplyv slova, vychádzajúceho z úst pútnika oslovujúceho národy, sa stalo silou, ktorú nemožno ignorovať.
            V deň pohrebu pápeža som dostal pozvanie od svojho cambridžského kolegu, veriaceho žida, aby som s jeho rodinou strávil večer, ktorým zahajujú slávenie šabatu. Na knižnici stál jediný obrázok – fotografia pápeža, opretého o Múr nárekov v Jeruzaleme. Pri modlitbe spomínali jeho meno a počas večere sa točil rozhovor okolo neho. Jeden z účastníkov hostiny mi povedal: „I keby ste vy, katolíci, na tohto pápeža niekedy zabudli, židovský národ naňho nezabudne nikdy. Vždy bude pre nás ako spravodlivý medzi národmi.“

(použitý zdroj: Tomáš Halík, Noc zpovědníka, krátené)